Katharine - fashion is beautiful: SAMODRŽIACE SAMÉ DRŽAŤ DLHO NEVYDRŽIA!

Stalo sa to dávnejšie a ako inak, táto vtipná príhoda sa týkala oblečenia. Povedala som si, že si ich už v živote nikdy nedám, ale opäť som svoje slovo nedodržala. Môžem ja za to? Šancu treba dať vždy a nielen jednu (vo výnimočných prípadoch), no a tak som sa rozhodla, že si ich znova oblečiem. :-) A samozrejme, že som na to zase doplatila! Predstavte si ma oblečenú v elegantnom letnom kostýmčeku ako si vykračujem na jednu veľkú konferenciu v Madride. Nesiem sa ako dáma a zatiaľ sa mi to aj celkom darí. :-) Úspešne v nich zvládam chôdzu a popritom si vychutnávam pôžitok z krásy tohto nádherného komplexu budov a architektonického riešenia. Pri tom všetkom si verím a tvrdím, že keď som zvládla príchod, odchod bude len malina. Klamala som však samú seba a prihodilo sa mi to, čo sa mi bohužiaľ už raz stalo!

Je to niekoľko rokov dozadu, keď som si kúpila svoje prvé samodržiace pančušky. Udrela som sa po vrecku a zaobstarala som si tie naj! Netrúfla som si ich vziať pod sukňu, či šaty, ale zo začiatku som šla na istotu a obliekla som si ich pod nohavice. Čo čert nechcel, po pár minútach mi začali padať a nastala u mňa panika. V tom okamihu sa začala moja divná chôdza pripomínajúca kačku chodiacu po ihlách. V polovici cesty som to vzdala, vyzliekla si ich a zamrmlala si popod nos, že u mňa si už ani neceknú. Tie moje prvé boli s krásnou čipkou a so silikónovými pásikmi, ktoré údajne pevne prisajú k ženským nohám. Neviem, či mám divné nohy, ale u mňa to vôbec nefungovalo.

A aby som sa vrátila späť ku konferencii. To je prípad o pár rokov neskôr, kedy som takémuto sexi typu pančušiek znova dala zelenú. :-) Ako som už písala, bola som oblečená v letnom žakárovom kostýme a keďže bolo vonku horúco a dress code si vyžadoval pod sukňou silonky, obliekla som si nové (vraj lepšie) samodržiace. Ako som si tak sama vykračovala cez celý komplex (široko ďaleko okolo mňa nikto, iba jeden veľký priestor a okolo mňa obrovské presklenené haly), zrazu sa mi šmykla jedna z pančušiek. Hneď mi v hlave prebleskla spomienka na moju prvú nemilú skúsenosť. "Ok, nič sa nejede, nemysli na to", vnútorne som sa povzbudzovala. Nebadane som si ju zdvihla hore a pokračovala som v ceste. Zrazu mi padla druhá, tak som si ju tiež nenápadne vytiahla hore a vykračovala som si ďalej. Lenže intenzita padania sa zvyšovala a začalo to byť pre mňa veľmi stresujúce. Povedala som si "Dosť". Môj pohár trpezlivosti pretiekol a ja som netúžila po ničom inom, len si ich okamžite strhnúť zo seba. Problém bol však v tom, že v strede celej tej plochy nebolo miesto, kde by som sa schovala a zhodila ich z mojich nôh skrivených do písmena X (od pridržiavania pančušiek). A tak moje zúfalstvo vystriedala beznádej. Moja cesta sa zdala byť taká nekonečná ako bolo nekonečné padanie mojich pančušiek. Mykalo ma z každej strany a ak sa niekto pozeral na mňa spoza okna nejakej tej budovy, tak si len mohol myslieť, že to chúďa asi nezvládlo miestnu obedňajšiu stravu. Zrazu mi však po pár kvapkách studeného potu zasvietila iskierka nádeje a ja som uzrela pred bránou z komplexu veľký billboard, ktorý mi dal šancu zbaviť sa môjho nepohodlia. Moja logika už nebola "logická" a ani sa tomu nečudujem. Vzhľadom na to, že billboard nebol extra široký, musela som sa k nemu postaviť bokom a presviedčať samú seba, že ma nikto nevidí a že môžem svoje neposlušné pančušky hrdinsky stiahnuť nadobro dole. A tak som zdolala túto pančuškovú métu mysliac si, že som takmer neviditeľná, aj keď opak bol určite pravdou. V závere môžem skonštatovať, že samodržiace pančušky sú samodržiace iba v tom slova zmysle, že si ich musím pridržiavať sama, pretože ony samé to nezvládajú!